Keď výhovorky odložím bokom. Mohla by som začať takto. Prednedávnom som zistila, že mám naozaj veľké problémy s dodržiavaním sľubov (matematikou)(chémiou). Ale veď keď nič nepridám ja, to nie je žiadny koniec sveta, sú tu ďalšie dve super-mega-spolahlivé-spolublogerky (aká som ja bola naivná). Síce aj keď som neaktívna, občas (stal sa zo mňa profesionálny blogový stalker...) si kliknem na blog, či niečo zaujímavé nepridali moje rovnako-spolahlivé-ako-ja-spolublogerky. Z mojich častých pozorovaní som zistila, že náš blog je ako chladnička. Čítate dobre, práve som virtuálne dáta prirovnala ku chladničke. U mňa nič nezvyčajné. Náš blog je ako chladnička. Do chladničky idete, zistíte že tam nič nie je a aj napriek tomu tam idete znova ako keby ste si mysleli, že tam za tých päť minút niečo nejakým zázrakom pribudlo (mohli by ste kľudne aj zapredať svoju dušu Satanovi, alebo kričať pred chladničkou budiž jedlo, všetci ale z vlastných skúseností vieme, že to nemá žiadny účinok).
A tak. Som tu. Zatiaľ dýcham. Píšem. Alebo sa o to aspoň pokúšam. Za ten čas čo som tu nebola som uvedomila si, že môj život je tak neskutočne monotónny. Totiž môj denný program sa skladá z hodín čo spím, hodín v škole, času kedy jem, čítam a kedy robím tie najväčšie debiliny na internete. A to je doslova všetko. Asi najväčšie vzrušenie z celého môjho dňa je, keď ráno o pol osmej bežím na bus, ktorý ledva stíham. Lebo rada spím.
Nuž, čo chcem týmto článkom naznačiť? Predovšetkým asi to, že žijem a možno aj to, že opäť začnú pribúdať články. Možno (predstavte si to najmenšie možno aké si len viete predstaviť).
S láskou Eileen
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára