Už ani neviem ako sa správne článok začína, tak extrémne
dlho som nezablúdila do vôd blogových.
Keď výhovorky odložím bokom. Mohla by som začať takto.
Prednedávnom som zistila, že mám naozaj veľké problémy s
dodržiavaním sľubov (matematikou)(chémiou). Ale veď keď nič nepridám
ja, to nie je žiadny koniec sveta, sú tu ďalšie dve
super-mega-spolahlivé-spolublogerky (aká som ja bola
naivná). Síce aj keď som neaktívna, občas (stal sa zo mňa profesionálny
blogový stalker...) si kliknem na blog, či niečo zaujímavé nepridali moje
rovnako-spolahlivé-ako-ja-spolublogerky. Z mojich častých
pozorovaní som zistila, že náš blog je ako chladnička. Čítate
dobre, práve som virtuálne dáta prirovnala ku chladničke. U mňa
nič nezvyčajné. Náš blog je ako chladnička. Do chladničky
idete, zistíte že tam nič nie je a aj napriek tomu tam idete znova
ako keby ste si mysleli, že tam za tých päť minút niečo nejakým
zázrakom pribudlo (mohli by ste kľudne aj zapredať svoju dušu
Satanovi, alebo kričať pred chladničkou budiž jedlo, všetci ale
z vlastných skúseností vieme, že to nemá žiadny účinok).
A tak. Som tu. Zatiaľ dýcham. Píšem. Alebo sa o to aspoň
pokúšam. Za ten čas čo som tu nebola som uvedomila si, že môj
život je tak neskutočne monotónny. Totiž môj denný program sa
skladá z hodín čo spím, hodín v škole, času kedy jem, čítam a kedy
robím tie najväčšie debiliny na internete. A to je doslova
všetko. Asi najväčšie vzrušenie z celého môjho dňa je, keď
ráno o pol osmej bežím na bus, ktorý ledva stíham. Lebo rada
spím.
Nuž, čo chcem týmto článkom naznačiť? Predovšetkým asi
to, že žijem a
možno aj to, že opäť začnú pribúdať
články. Možno (predstavte si to najmenšie možno aké si len viete predstaviť).
S láskou Eileen
